100 rokov od ukončenia „Veľkej vojny“
11.11. 1918 o 11. hodine a 11. minúte sa podpísaním prímeria skončila „Veľká vojna“. Bol to dovtedy najstrašnejší vojnový konflikt, ktorý si vyžiadal nepredstaviteľné obete. Vo vojne zahynulo vyše 9 600 tis. vojakov[ a asi 7 000 tis. civilov. Zranených bolo vyše 20 mil. ľudí. Vojna mala ešte ďalšie dôsledky, pri epidémii španielskej chrípky a na podvyživu zahynulo 18 mil. ľudí. Vojnové operácie sa nevyhli ani nášmu kraju. Pamiatkou na tieto boje medzi ruskou a rakúsko-uhorskou armádou, ktorej museli prísť na pomoc aj nemecké divízie je vyše 200 prvovojnových cintorínov na území severovýchodného Slovenska. Najväčším z nich je cintorín pri obci Veľkrop v Stropkovskom okrese, ktorý od roku 2007 prechádzal rozsiahlou rekonštrukciou a obnovou. Najprv sa do obnovovacích prác, podľa vyjadrenia starostu Mariána Prokopiča, pustila samotná obec a neskôr sa pridali členovia Klubu vojenskej histórie Beskydy z Humenného. Bez ich pomoci, množstva odpracovaných hodín členov klubu, ale i Maďarov, Poliakov a mnohých ďalších by sa také grandiózne dielo určite nepodarilo. Vďaka ich úsiliu mohol byť cintorín s ústredným monumentom dňa 28. septembra 2018 odhalený a vysvätený. Zároveň bol vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.
V nedeľu, 11. 11. 2018 sa na cintoríne vo Veľkrope zišlo vyše 60 občanov obce, členov SZPB zo Stropkova, Svidníka, Vyšnej Oľšavy, Giraltoviec, Staškoviec a Medzilaboriec, členov Klubu Arbat Slovensko-ruskej spoločnosti a členov KČP, aj gymnazistov z Gymnázia P. Horova z Michaloviec na pietnej spomienke, aby si uctili obete 1. sv. vojny a tu pochovaných (zatiaľ známych) 8662 vojakov Rakúsko-Uhorskej, Ruskej aj Nemeckej armády.
Presne o 11. hodine a 11. minúte sa začal pietny akt. Položením vencov z červených makov účastníci vyjadrili úctu a pietu padlým vojakom. Starosta obce Marián Prokopič privítal prítomných, krátko ich oboznámil s vývojom a priebehom obnovy a výstavby cintorína. Vyzdvihol podiel KVH Beskydy i maďarských historikov aj študentov, bez ktorých by sa také rozsiahle ( a pekné) dielo určite nepodarilo. Člen ÚR SZPB a predseda Klubu Arbat Ing. Ján Uhrík pripomenul nezmyselnosť nielen tohto, ale všetkých vojnových konfliktov. Sú vyvolávané snahou o ovládnutie sveta, o hromadenie bohatstva bohatými, ktorým majú vybojovať ich moc, slávu a bohatstvo milióny nič nemajúcich, ktorým zoberú nielen ich chudobný majetoček, ale aj zdravie a bez známok ľútosti tiež život. Duchovný Pravoslávnej cirkvi Pavol Bobák, ktorý ochotne zastúpil miestnych kňazov, odslúžil pobožnosť- panychídu za padlých a tu pochovaných vojakov. Už na cintoríne, za krásneho, i keď vetristého počasia, sa rozbehli zaujímavé debaty o samotnom cintoríne, o padlých vojakoch aj o nezmyselných vojnových konfliktoch, ktoré hrozia a prebiehajú aj dnes. Rozhovory pokračovali aj na obecnom úrade pri šálke čaju, alebo minerálky.
Tri momenty treba vyzdvihnúť v súvislosti s pietnou spomienkou: Hoci nebola hromadne organizovaná, zišlo sa aj bez fejsbúku pomerne veľa ľudí. Milým prekvapením bola účasť študentov z Gymnázia P. Horova z Michaloviec, ktorí predpokladali, že budú na cintoríne sami. Našťastie, nestalo sa. Vďaka Vám, páni profesori. Veľké poďakovanie patrí prot. Mgr. Pavlovi Bobakovi, ktorý bez zaváhania prišiel, keď neodkladné nedeľné povinnosti nedovolili účasť domácim kňazom, a pobožnosťou posvätil dôstojnosť a význam cintorína i tohoto pamätného Dňa veteránov. JN
Najmladší z rodu Feckov
V pondelok, 12. novembra 2018 sa v Brusnici udiali hneď dve významné udalosti: Konala sa výročná členská schôdza Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a jej predseda, Jozef Fecko oslávil prekrásne životné jubileum – 80 rokov života. Nie hocijakého, ale plne nabitého energiou, činorodosťou a elánom. V roku 1938 sa malý Osif narodil do mnohopočetnej rodiny, bolo ich celkom 11 súrodencov. Otec, mama i starší súrodenci, ako to už na východe bolo zvykom, sa živili poľnohospodárstvom. Aj najmenší Jožko už trojročný musel pásť husi a ako šesťročný „postúpil“, pásol kravy a nezvykle veľké množstvo kôz. Starší súrodenci sa rozutekali po svete a pristihli ich tam aj vojnové udalosti. Jeden z bratov sa zapojil do SNP a v boji bol zajatý. Pri všetkom nešťastí mal to šťastie, že „prežil“ niekoľko koncentrákov a nakoniec sa ubiedený a vychudnutý vrátil domov, k svojim. Nielen brat, ale celá rodina sa zapojila do protifašistického boja, či už pomocou partizánom, alebo červenoarmejcom. V tejto súvislosti si spomenul na príhodu, keď sa vracali z „vyhnanky“ – evakuácie. Už bol neskorý jesenný čas, brehy rieky namrzli a tanky sa šmýkali a nemohli sa dostať na strmý breh. A tu evakuanti, ktorí zachránili len málo majetočku, ako na povel, bez vyzvania pokryli breh plachtami, látkami, jednoducho akýmkoľvek plátnom a tanky s červenou hviezdičkou pokračovali v prenasledovaní fašistov. Im ostalo len to čo mali na sebe, ale nik neľutoval, keď mohol pomôcť tam, kde bolo najviac treba. V súvislosti s vyčíňaním fašistov si oslávenec spomenul na dve príhody. Ako všade v blízkosti frontu boli obyvatelia nútení kopať zákopy pre brániace sa vojská. Ako áno, ako nie, nemeckému dôstojníkovi sa znepáčila práca chlapov aj chlapcov a tak ich dal nastúpiť a začal zostavovať popravčiu čatu. Schyľovalo sa k obrovskej tragédii, oveľa väčšej ako v Tokajíku, lebo pred hlavňami pušiek a samopalov stálo okolo sto chlapov aj chlapcov, medzi nimi aj náš Osif. Už len čakali na rozkaz k paľbe, keď ťažký delostrelecký granát zasiahol neďaleký post protilietadlovej batérie a rozmetal ju na franforce. Nemci sa rozutekali a „bolo po poprave“, chlapi boli zachránení. Druhý raz hrozila smrť jemu samému. Ako zvedavý a švitký chlapec bojoval osobne proti fašistom – kradol Nemcom cigarety. Ale dovtedy sa chodí s džbánom po vodu… Bol prichytený dôstojníkom. Ten len zastreliť a zastreliť, už vytiahol z púzdra pištoľ a … Celú situáciu spozorovala jeho mamka a zasiahla. Pribehla k Nemcovi, vylepila mu facku a nastavila svoju hruď, „ak chceš strieľať, na tu máš lepší terč, ale syna si nedám!“ Zahanbený dôstojník skryl pištoľ a odišiel. Asi sa v ňom pohli ešte zbytky svedomia. Tak materinská láska, odvaha a obetavosť zvíťazila. ( Dokázal by to dnes gender rodič jedna či dva?). Po vojne sa súrodenci znova rozbehli do sveta aby hladné krky nezaťažovali rodinu. Len najmladší ostal na gazdovstve. Chcel študovať, namiesto toho musel tvrdo pracovať. Aj on sa však „vzbúril“. Nechal koňa s pluhom na poli a ušiel do školy, kde už bol predtým prijatý a kde už dva týždne bežal školský rok. Doma ho hľadali a nakoniec zistil kde je, otec aj prišiel za ním, ale nakoniec pochopil, že keby ho, takého útleho, nútil lopotiť na poli, len by mu ublížil. Nechal ho teda študovať, sám podpísal prihlášku do JRD, lebo vedel, že spoločne sa pracuje ľahšie a bez driny. Jozef vyštudoval za učiteľa a bol ním celý plodný život. Deťom odovzdával nielen naučené vedomosti, ale aj skúsenosti z práce na poli, či príbehy z protifašistického odboja. Prihlásil sa do SZPB a po presťahovaní sa do Brusnice pomohol založiť Základnú organizáciu SZPB a zakrátko sa stal jej predsedom. Ani tu neprestal „vymýšľať“ nové veci. Spolu so ZO SZPB vo Vyšnej Olšave, vedenou Mgr. Petrom Kasardom a starostami obcí Brusnica, Kolbovce, Breznica a Jakušovce vybudovali pamätník prvej obeti banderovcov na Slovensku, Michalovi Potomovi. Pravidelne organizujú besedy s veteránmi na školách v Kolbovciach, Havaji, Vyšnej Olšave. Jeho aktívny prístup k práci sa odrazil aj v pláne práce ZO SZPB, obsahujúcom mnoho akcií nielen pre dospelých, členov SZPB ale hlavne pre deti, aby nezabúdali na tých, ktorí nás oslobodili, ktorí obetovali svoje zdravie a neraz svoj mladý život za našu slobodu. A hlavne im vždy objasňuje nezmazateľný rozhodujúci podiel ZSSR na porážke hitlerovského fašizmu a obrovské hrdinstvo i obete Rusov, Bielorusov, Ukrajincov, ale i Slovákov a Čechov, v boji proti spoločnému nepriateľovi, fašizmu.
Za svoju aktívnu a zodpovednú prácu v prospech spoločnosti školstva a obce, aj za rozvíjanie odkazu národnooslobodzovacieho boja, SNP a boja proti fašizmu bol Jozef Fecko Ústrednou radou SZPB v Bratislave ocenený strieborným Radom Milana Rastislava Štefánika II. stupňa.
Milý Jožko, blahoželáme a ďakujeme Ti za Tvoju aktívnu, podnetnú a činorodú prácu a prajeme Ti do ďalších rokov hlavne dobré zdravie, rodinnú pohodu, podporu a vždy dobrých ľudí – priateľov v Tvojom okolí. JN